Preskočiť navigáciu 
Úvodná stránka Verzia pre tlač 
Mapa stránky RSS 
English

Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela v pléne NR SR pri predložení vládneho návrhu novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín


Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,



dovoľujem si predstúpiť pred vás s návrhom novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, odvolávajúc sa pritom na programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky a vychádzajúc z potreby zosúladenia tohto zákona s nedávno novelizovaným zákonom o štátnom jazyku takisto ako z potreby plniť medzinárodné záväzky, ku ktorým sa Slovenská republika prihlásila.

Všetci sme tu, v strednej Európe osobitne, od čias národného obsadenia, teda prinajmenšom dve storočia, určovaní výnimočnou dôležitosťou jazyka. V jazyku žije národ, platilo od romantizmu, a dnes platí i to, že v jazyku žije aj národnostná menšina. Keď k tomu prirátame, že Slovenská republika je v strednej Európe etnicky najheterogénnejším štátom, v ktorom menšiny tvoria viac ako 15%, nie je to iste zanedbateľný fakt. V SR z 13 menšín 10 žije roztrúsene. Tri z nich sú zastúpené silnejšie aj historicky, aj regionálne (maďarská, rusínska, ukrajinská, resp. štvrtá – nemecká) a majú špecifiká, ktoré iné nemajú. Nielen preto, ale aj pre často zdôrazňované historické predsudky a stereotypy, trpíme však neraz prehnane syndrómom ohrozenia, v tomto prípade i ohrozenia jazyka slovenského, štátneho jazyka, hoci ho nikto, okrem nás samých neohrozuje. V konečnom dôsledku sme túto úpravu a ochranu napokon legislatívne ošetrili aj zákonom o štátnom jazyku.

Keď dnes predkladám novelu zákona o používaní jazykov národnostných menšín, je to tiež legislatívna úprava - celkom pochopiteľne prispôsobená zákonu o štátnom jazyku - , ktorá má chrániť jazyk našich občanov patriacich k národnostným menšinám. Prijatím či neprijatím tejto novely sa rozhodujeme: buď prijmeme novelu, s ktorou budú spokojní tí, ktorých sa dotýka životne, a dokážeme tak, že vnímame menšiny ako faktor súdržnosti spoločnosti, jej obohatenie, alebo zatvoríme menšiny do geta, či vyženieme ich hľadať si zastatie inde. A budeme ich chápať ako faktor dezintegrácie. My, občania väčšinového národa, neraz zabúdame, – ako stojí v článku 34 Ústavy SR – , že „občanom patriacim k národnostným menšinám, alebo etnickým skupinám“ sa zaručuje aj „právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín“, že teda títo občania musia sami vedieť, nakoľko sú spokojní so svojim statusom. Oni sami by totiž predovšetkým mali byť spokojní so svojím postavením, zodpovedajúcim všetkým právnym predpisom. O tom je návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, o podporu, ktorej sa dnes v tejto snemovni uchádzam.

Pri príprave predkladanej novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín sme vychádzali zo skutočnosti, že práva národnostných menšín tvoria organickú súčasť všeobecného systému ľudských práv. Príslušníci národnostných menšín sú v tomto zmysle podobne zraniteľnými skupinami spoločnosti, ako napríklad osoby zdravotne postihnuté, deti alebo starší ľudia, aj keď ich zraniteľnosť spočíva v iných znakoch ako je zraniteľnosť týchto spoločenských skupín. Lenže v konečnom dôsledku ide o znak inakosti. Každý, kto je iný ako väčšina, je bezmocný voči stereotypom a svojvôli väčšiny. Ochranu národnostných menšín nemožno oddeliť od skúmania historických či politických súvislostí, platí však, že príslušníci národnostných menšín sú spravidla tí, ktorí najsilnejšie pociťujú negatívne dôsledky medzinárodných či vnútroštátnych politických pohybov, často skôr otrasov. Cieľom novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín je stlmiť negatívne vplyvy vyplývajúce z postavenia národnostných menšín a uľahčiť každodenný život príslušníkom národnostných menšín ako potencionálne znevýhodnenej skupine občanov. Sústreďovali sme sa v nej preto predovšetkým na tie praktické otázky, ktoré súčasné znenie zákona a ďalších súvisiacich zákonov rieši nedostatočne.

Zákon o používaní jazykov národnostných menšín bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky v roku 1999 v skrátenom legislatívnom konaní. Schválenie tohto zákona bolo vtedy, ako sa možno viacerí pamätáte, nevyhnutnou podmienkou vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Od schválenia tohto zákona uplynulo dvanásť rokov a Slovenská republika v tomto období ratifikovala viacero významných medzinárodných dohovorov v oblasti ľudských práv a práv národnostných menšín. Nazdávam sa preto, že záväzky vyplývajúce z týchto medzinárodných dohovorov, ako aj zmenené podmienky každodenného života, posilňujú argumenty na potrebu zmeny tohto zákona.



Najpodstatnejšie obsahové zmeny navrhované predkladanou novelou sú nasledovné:

– zníženie kvóra na používanie jazykov národnostných menšín zo súčasných 20% na 15%,

– umožnenie vydávania dvojjazyčných rodných listov, sobášnych listov, úmrtných listov,

– vydávanie dvojjazyčných rozhodnutí v správnom konaní aj v tom prípade, ak podanie bolo napísané v jazyku národnostnej menšiny,

– poskytovanie úradných formulárov orgánmi verejnej správy a nie len orgánmi územnej samosprávy,

– umožnenie používania jazyka národnostnej menšiny popri štátnom jazyku aj v úradnej agende orgánov verejnej správy (napríklad zápisnice, evidencie),

– uvádzanie označení obcí v jazyku národnostnej menšiny na budovách orgánov verejnej správy a na dvojjazyčných rozhodnutiach,

– zverejňovanie vybraných informácií obcou aj v jazyku národnostnej menšiny,

– umožnenie používania jazyka menšiny v styku s príslušníkmi ozbrojených zborov,

– zabezpečenie vymožiteľnosti práva používať jazyk národnostnej menšiny prostredníctvom sankčného mechanizmu,

– zasielanie informácií o voľbách aj v jazyku národnostnej menšiny,

– umožnenie používania geografických označení aj v jazyku menšiny,

– umožnenie bezplatnej zmeny priezviska do pravopisnej podoby jazyku národnostnej menšiny,

– umožnenie televíznych vysielaní v jazyku národnostnej menšiny bez povinnosti otitulkovania alebo následného odvysielania v štátnom jazyku.



Úprava používania jazykov národnostných menšín je obľúbenou témou aj v kruhoch verejnosti. Žiaľ, veľmi často v podobe deformovanej, zjednodušenej, čierno–bielej, ignorujúcej fakty historické, právne, medzinárodné a iné. Práve preto je to vďačná pôda pre najrôznejšie mýty a legendy, pričom odborné, vecné argumenty zavážia len výnimočne zriedkavo. Lebo mýtus, ako je známe, nie je vec rozumu, ale viery.

Jedným z takýchto už vo verejnej mienke zafixovaných je aj mýtus o nadštandardnosti úrovne ochrany práv národnostných menšín v Slovenskej republike. Ak sa však pozrieme na túto problematiku výlučne cez fakty, vecne, nie emocionálne, zistíme, že o nadštandardnosti ťažko môže byť reč.

Nadštandardnosť slovenskej úpravy práv národnostných menšín sa spomína spravidla pri medzinárodnom porovnaní. Samotný tento prístup nastoľuje dosť veľa otáznikov, keďže postavenie národnostných menšín je, prirodzene, v každej krajine úplne iné, špecifické, závislé na historickom vývoji príslušného regiónu. Aj v prípade štátov strednej a východnej Európy môžeme hovoriť skôr o úplne odlišnej situácii v jednotlivých krajinách. Porovnanie úpravy používania jazykov národnostných menšín v okolitých krajinách však potvrdzuje, že nadštandardnosť v prípade Slovenskej republiky je v tejto súvislosti príliš silný pojem.

Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje viacero právnych predpisov upravujúcich postavenie národnostných menšín, ale žiadny komplexný zákon, ktorý by jednoznačne stanovil rámec ochrany práv národnostných menšín. Poľská republika, Česká republika, Rakúska republika, Maďarská republika majú všeobecný zákon o právach národnostných menšín, čo znamená, že právna istota v oblasti úpravy týchto práv je v týchto krajinách garantovaná oveľa silnejšie než na Slovensku. Všeobecný menšinový zákon existuje dokonca aj na Ukrajine a v súčasnosti je pred rumunským parlamentom zákon, ktorý by garantoval kultúrnu autonómiu pre autochtónne menšiny žijúce v Rumunsku. Právny poriadok Estónskej republiky alebo srbskej Vojvodiny tiež pozná inštitút kultúrnej autonómie, ktorý je úzko spätý aj s jazykovými právami menšín. Aj z tohto krátkeho prehľadu vari vidno, že považovať za prehnané požiadavky národnostných menšín žijúcich na Slovensku (pretože snahy o rozšírenie úpravy používania jazykov národnostných menšín podporujú všetky organizácie národnostných menšín na Slovensku, ktoré reprezentujú asi 800.000 občanov nášho päť a pol miliónového štátu), znamená nie celkom dostatočné poznanie faktov v tejto oblasti. Jednou z najdiskutovanejších, nie vždy znalosťami faktov podložených otázok, je už bleskove zmýtizovaná 15-percentná hranica pre používanie jazyka národnostnej menšiny.



Dovoľte preto, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, aby som sa pri nej postavil podrobnejšie.

Čo sa týka samotnej hranice pre používanie jazykov národnostných menšín, nemožno hovoriť, že 20%-ná hranica by bola vyslovene štandardnou. V súčasnosti sa takáto hranica uplatňuje okrem Slovenska len v Poľsku a Rumunsku.

– V Českej republike § 29 odsek 2 zákona o obciach hovorí: „V obci obývanej príslušníkmi národnostných menšín sa názov obce, jej častí, ulíc a iných verejných priestranstiev a označenia budov štátnych orgánov a územných samosprávnych celkov uvádzajú tiež v jazyku národnostnej menšiny, ak sa podľa posledného sčítania ľudu hlásilo k tejto národnosti aspoň 10 % občanov obce, pokiaľ o to požiadajú zástupcovia príslušnej národnostnej menšiny prostredníctvom výboru pre národnostné menšiny (§ 117 odst. 3) a pokiaľ ten svojim uznesením návrh odporúča.“ Uplatňuje sa teda 10%-ná hranica.

– V Maďarskej republike je garantované právo používania jazyka národnostnej menšiny v obciach, kde bol zriadený orgán samosprávy národnostnej menšiny, teda neaplikuje sa žiadna hranica.

– V Srbsku sa tiež neuplatňuje hranica, v obciach, kde príslušníci národnostných menšín žijú tradične, ich jazyky sú rovnoprávne so srbským jazykom.

– V Slovinsku sa hranica takisto neuplatňuje: príslušníci talianskej a maďarskej národnostnej menšiny môžu používať svoj jazyk na územiach, ktoré tradične obývajú.

– Rakúsko tiež nepozná žiadnu striktnú hranicu na používanie jazykov národnostných menšín; obce, v ktorých sa jazyk národnostnej menšiny môže používať, sú určené spolkovými krajinami.

V podmienkach Slovenskej republiky znamená 20%-ná hranica spochybnenie ústavou garantovaného práva národnostných menšín používať ich jazyky v úradnom styku. Chorvátska alebo nemecká menšina pri striktnej 20%-nej hranici nemôže tieto práva dostatočne uplatňovať. Znížením hranice preto približujeme túto úpravu Ústave Slovenskej republiky, čo je hádam dostatočne silný dôvod na takéto opatrenie. V našej Ústave sa predsa jasne a nespochybniteľne v čl. 34 občanom tvoriacim národnostné menšiny garantuje „právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku“ a „právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používať ich jazyk v úradnom styku“.

Benátska komisia, veľmi prestížny a uznávaný poradný orgán Rady Európy, vo svojom stanovisku k nášmu zákonu o štátnom jazyku tiež spomína, že nemožnosť používania jazykov národnostných menšín v obciach, kde podiel príslušníkov národnostnej menšiny nedosahuje 20% obyvateľstva, nie je v súlade s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky. Benátska komisia nežiada zníženie hranice na 10%, ale žiada riešenie. Zníženie hranice je jedným z možných riešení.

Ani obsah samotných jazykových práv národnostných menšín nie je jednotný v okolitých krajinách. Platí však, že väčšina týchto štátov si uvedomila, že efektívna rovnoprávnosť príslušníkov národnostných menšín sa nemôže dosiahnuť bez toho, že by štátu prináležali v tejto oblasti určité povinnosti. Uplatnenie jazykových práv národnostných menšín nemôže byť prenechávané náhode, či príslušník národnostnej menšiny má šťastie a na danom úrade stretne niekoho, kto ovláda jeho jazyk alebo nie. Ak štát cíti zodpovednosť za príslušníkov národnostných menšín, má plniť povinnosti, ktoré z nej vyplývajú. Takýto prístup vyplýva aj z medzinárodnej praxe.

– V Českej republike sa ten, kto obmedzuje alebo znemožňuje príslušníkovi národnostnej menšiny výkon práv príslušníka národnostnej menšiny, dopúšťa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa priestupkového zákona a môže sa mu uložiť pokuta do 20.000 českých korún.

– V Maďarskej republike zákon o právach národnostných a etnických menšín ustanovuje, že v obciach, kde žijú príslušníci národnostnej menšiny, treba zabezpečiť, aby bola zamestnaná vo verejnej alebo štátnej službe aj osoba, ktorá ovláda aj jazyk príslušnej národnostnej menšiny.

– Poľský menšinový zákon ustanovuje, že v obciach, kde sa môže používať jazyk národnostnej menšiny, zamestnancom obecného úradu ovládajúcim jazyk príslušnej národnostnej menšiny prináleží jazykový príspevok.

– Chorvátsky zákon o používaní jazykov národnostných menšín tiež ustanovuje, aby príslušné orgány zabezpečili potrebný počet zamestnancov ovládajúcich jazyk národnostnej menšiny.

Návrh novely nášho zákona o používaní jazykov národnostných menšín neobsahuje povinnosť, podľa ktorej by zamestnanci orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy boli povinní ovládať jazyk menšiny – návrh prenecháva jednotlivým orgánom široký priestor. Neumožňuje však obchádzanie alebo porušovanie zákona a zavádza sankcie, ktorých ukladanie je však presne vymedzené a rozhoduje sa o nich v štandardnom správnom konaní.

Náš návrh neprináša nič nové ani v ďalších oblastiach. Dvojjazyčné úradné formuláre sa používajú vo všetkých okolitých krajinách a to isté sa vzťahuje na dvojjazyčné rozhodnutia alebo dvojjazyčné výpisy z matriky (t. j. rodný list, sobášny list a úmrtný list). V srbskej Vojvodine sa vydávajú dvojjazyčné výpisy z matriky už od roku 2000 – napr. aj v slovenskom jazyku, ktorý je tam menšinovým jazykom.





Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,



dovoľte mi v tejto súvislosti malý historický exkurz, keďže si myslím, že tento návrh nemôžeme považovať za „nadštandardný“ ani v porovnaní s historickými tradíciami na území Slovenskej republiky. V období prvej Československej republiky sa uplatňoval celý rad právnych predpisov, ktoré zabezpečovali práva príslušníkom národnostných menšín v oblasti používania ich jazykov – dokonca v určitých prípadoch aj bez povinnosti používať paralelne aj úradný, resp. štátny jazyk. Náš návrh pritom v každom prípade vychádza z dvojjazyčnosti, z paralelného používania štátneho jazyka a jazyka národnostnej menšiny s tým, že v prípade pochybností je rozhodujúce znenie dokumentu v štátnom jazyku.

Medzivojnová československá právna úprava používania jazykov národnostných menšín patrila naozaj medzi najmodernejšie vo vtedajšej Európe. Umožnila napríklad oficiálne používanie názvov obcí a miest v jazykoch menšín, používanie jazykov menšín na úradných pečiatkach, menšinové jazyky sa objavovali dokonca aj na bankovkách. Príslušníci menšín, ktorí boli zvolení za poslancov, mohli používať svoje jazyky v pražskom parlamente, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy sa zverejňovali v Zbierke zákonov aj v menšinových jazykoch a dokonca aj prezident vydával svoje správy vo viacerých jazykoch.

Samozrejme, uvedomujem si, že súčasnú právnu úpravu nemožno zakladať na týchto historických skutočnostiach, úprava z medzivojnového demokratického Československa by však mohla slúžiť ako vzor, ktorý prispôsobujeme súčasným podmienkam.

Slovenská republika sa vo viacerých medzinárodných zmluvách zaviazala urobiť opatrenia proti asimilácii národnostných menšín, aj v zmysle spomínaných domácich historických tradícií, aj v zmysle medzinárodných záväzkov, ktoré podpísala. Predkladaný návrh je preto krokom moderného právneho a demokratického štátu na ceste k zabezpečovaniu potrebných práv pre jeho občanov.



Dovoľte mi, vážené panie poslankyne a páni poslanci, zmieniť sa v súvislosti s návrhom novely o tom, čo súvisí s finančnou stránkou zmeny a jazykovou logistikou.

Viacerí odporcovia novelizácie zákona o používaní jazykov národnostných menšín totiž argumentujú vysokými nákladmi pri aplikácii nami navrhovaných zmien. Nemôžem potvrdiť pravdivosť týchto argumentov – navrhnuté zmeny, prirodzene, prinášajú určité náklady, ale ich výška je v podstate zanedbateľná. Pri znížení hranice na používanie jazyka národnostnej menšiny zo súčasných dvadsať na pätnásť percent bude treba osadiť dopravné značky s označením obce v jazyku národnostnej menšiny v 127 obciach. Približná cena jednej takejto dopravnej značky je okolo 50 €, celý tento proces teda nemôže stáť viac než 30.000 €. Práve tieto dopravné značky môžu znamenať najnáročnejšiu časť zmeny z hľadiska nákladov.

Preklad úradných formulárov do jazykov národnostných menšín je jednorazová záležitosť, pričom tieto náklady budú hradiť jednotlivé rezorty, ktoré úradné formuláre vydávajú. Postupným zavádzaním elektronického vybavovania úradných záležitostí, samozrejme, budú aj tieto náklady ešte nižšie. Náklady pri vydávaní rodných listov, sobášnych listov a úmrtných listov v jazykoch národnostných menšín sú určené množstvom údajov na týchto listinách, a keďže ide o minimálne množstvo údajov, preklady budú jednoduché a nenáročné. Z uvedeného teda vyplýva, že negatívny dopad na verejný rozpočet pri tomto zákone vôbec nemôže byť dôvodom na jeho neakceptovanie.

Treba ďalej v tejto súvislosti poznamenať, že Slovenská republika financuje rozsiahlu sieť národnostných škôl, od materských škôl až po univerzity, v ktorých, v spomínanom súlade s ústavou, príslušníci národnostných menšín sa vzdelávajú v jazykoch národnostných menšín. Je v záujme Slovenskej republiky, aby občania, ktorí absolvujú školy s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny, mohli uplatniť svoje vedomosti aj na pracovnom trhu. Maturita získaná aj z jazyka národnostnej menšiny je dostatočnou kvalifikáciou na to, aby príslušný občan tento jazyk používal – nielen v súkromnej sfére, ale aj v úradnom styku. Pokiaľ by štát neumožnil používanie jazyka národnostnej menšiny v úradnom styku, národnostné školstvo by bolo zbytočné. Keďže ale národnostné školstvo máme, a chceme ho vari mať aj v budúcnosti, musíme umožniť, aby ním poskytované vzdelanie bolo využiteľné v praxi. Môžeme tu uviesť dobrý príklad: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre otvára v tomto roku nový študijný program, ktorý sa zameriava na slovensko-maďarskú odbornú úradnú terminológiu. Stačí však trochu pouvažovať nad funkciou ďalších inštitúcií, ktoré poskytujú vzdelanie v jazyku maďarskom, rómskom či rusínskom. Ak Slovenská republika neumožní pre ich absolventov uplatnenie doma, budú hľadať svoje šťastie v zahraničí. To by sme však ťažko mohli považovať za perspektívnu štátnu stratégiu.

V roku 2010 bol novelizovaný tzv. kompetenčný zákon, ktorý v súčasnosti ustanovuje právomoci podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny. Medzi tieto právomoci patrí napríklad presadzovanie ľudských práv a podpora kultúry národnostných menšín. Vychádzajúc z týchto všeobecne koncipovaných právomocí, podpredseda vlády sa bude podieľať aj na výkone zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Návrh novely predpokladá aktívnu súčinnosť podpredsedu vlády, ktorá spočíva napríklad v poskytovaní metodickej a odbornej pomoci. Útvar podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, zabezpečený cez Úrad vlády Slovenskej republiky, bude vykonávať aktívnu činnosť, aby sme poskytovali pomoc pri aplikácii tohto zákona nielen orgánom verejnej správy, ale aj samotným občanom, príslušníkom národnostných menšín, ktorí boli dlho zneisťovaní, a preto váhali pri uplatňovaní svojich práv. Návrh, ktorý vám, vážené pani poslankyne a páni poslanci, predkladám, je prvým pozitívnym uceleným a systémovým legislatívnym opatrením Slovenskej republiky v oblasti ochrany práv národnostných menšín za posledných dvanásť rokov. Preto považujem jeho schválenie Národnou radou Slovenskej republiky za mimoriadne dôležité z pohľadu vývoja a skvalitnenia a trvalej udržateľnosti našej demokracie.

Náš väčšinový, slovenský národ dospel ku skutočnej štátnej suverenite pomerne neskoro, navyše v čase tvrdej globalizácie. Tejto hrozbe však čelí rovnako väčšinový národ ako aj menšiny, hoci tie isto zúfalejšie. Ak im nepriznáme práva, aj jazykové, môžeme prísť o našich hlavných spojencov, o našich občanov, ktorí sa tu dovtedy nebudú cítiť doma, kým ich práva budú obmedzované.

Keď sa v tom hviezdnom lete roku 1968, v tých chvíľach záblesku slobody, zakladateľ slovenskej profesionálnej historiografie Daniel Rapant, ktorý si po roku 1948 užil ústrkov a ponižovania až-až, vo svojej úvahe nazvanej Logika dejín zamýšľal (ešte pred vyhlásením federácie) aj nad novou podobou ústavy, sformuloval problematiku, ktorou sa tu zaoberáme, inšpiratívne aj pre nás. A profesora Rapanta, autora, okrem iného fundamentálnych diel K počiatkom maďarizácie, Slovenské povstanie z roku 1848 – 1849 a ďalších, hádam nebude nikto podozrievať z neobjektívnosti. V tej úvahe Daniel Rapant písal: „Otázku úradnej (nie štátnej) reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií zhruba v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. Teda v obciach reč príslušnej národnosti..., v okresoch, ktoré prichodia s občanmi ešte do styku či už priamo alebo sprostredkujúco smerom nadol, smerom nahor reč úradná, smerom nadol reč obcí a obyvateľstva (zasa s ohľadom i na menšiny).“ A zapamätaniahodná je i pasáž úvahy, ktorá je jej ideovým sukusom: „Zásada, z ktorej treba vychodiť,“ priklincúva Daniel Rapant, „má byť, že nie ľud sa má učiť reči úradov, ale naopak. Neslovenským štátnym občanom má byť síce daná možnosť (v školách) naučiť sa slovenčine, nemajú byť však tomu ani priamo ani nepriamo nijako nútení“. Aj takto rozmýšľala slovenská elita v čase, keď sa lámal chlieb slobody a demokracie a na dvadsaťročie sa veci s ním súvisiace zmietli zo stola. Je dobre, ak sa môžeme v našej nie veľmi bohatej demokratickej tradícii odvolávať na osobnosti, ktoré by si naozaj zaslúžili sochy, ale možno by bolo lepšie ich jednoducho poznať, teda čítať.



Dovoľte mi preto na záver, vážené panie poslankyne a páni poslanci, pripomenúť ešte slová jedného z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov minulého storočia, profesora Ľudovíta Nováka, ktorý v roku 1943 zakladal Slovenskú akadémiu vied a po roku 1948 tiež dlho nemohol vykonávať svoju prácu. Tento zakladateľ modernej slovenskej jazykovedy vo svojom dodnes aktuálnom diele Jazykovedné glosy k československej otázke roku 1935 plédoval za povinné zavedenie maďarčiny na niektorých slovenských stredných školách v prihraničnom pásme, inde aspoň za vyučovanie nepovinné. A upozorňoval, v tom roku 1935, na čosi, čo stále platí, že totiž strach z Maďarov nemôže tu mať rozhodujúce slovo, lebo tento strach, jeho slovami povedané, „umelo živený, narobil už na Slovensku viacej kultúrnych a iných škôd ako osohu“. Toto je trištvrtestoročný odkaz nespochybniteľného slovenského národovca, ktorý si práve preto musel vypiť svoj kalich horkosti do dna, odkaz jedného z najväčších slovenských jazykovedcov a intelektuálov i nasledovníkom, ktorí ešte živia ním spomínaný strach.

Nemalý čas našej vyše dvadsaťročnej slobody a demokracie strávili menšiny naozaj v atmosfére neistoty, občas aj strachu a nedôvery. Winston Churchill kedysi povedal, že civilizovanosť každého národa sa pozná podľa tohto, ako sa správa k menšinám. Dodajme, že to svedčí aj o kvalite demokracie, o kvalite sociálneho kapitálu nášho štátu. Verím, že práve predkladaná novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín by mohla byť garantom toho, že vo vzťahu k menšinám naša demokracia už Churchillom spomínanú civilizovanosť napĺňa. S touto nádejou sa uchádzam, vážené pani poslankyne, páni poslanci o vašu podporu. Kľúč k porozumeniu, k zmiereniu je u nás doma. Aj, a možno najmä, v tejto váženej snemovni.



Ďakujem vám za pozornosť.